Draci v dejinách i legendách

Jaskyne, priepasti a pukliny v skalách predstavovali už od praveku pre človeka niečo záhadné, neznáme a strašidelné. Z niektorých skalných rozsadlín stúpala para, z iných občas vytekala voda silným prúdom a po čase sa opäť stratila. Stávalo sa, že v niektorých jaskyniach sa stratili zvieratá, inde zmizli ľudia. Keď neskôr odvážlivci našli v jaskyniach staré kosti, ktoré neboli podobné žiadnemu známemu žijúcemu tvorovi, nebolo lepšieho vysvetlenia, ako pripísať ich hrôzostrašným bytostiam, o ktorých existencii nepochybovali ani najvýznamnejší učenci tých čias.

Pôvod drakov ako mýtických bytostí zostáva zahalený tajomstvami. Udivuje podobnosť medzi opismi a zobrazeniami drakov a nálezmi pozostatkov pravekých plazov. Neexistuje však medzi nimi žiadna súvislosť - prvých ľudí od posledných dinosaurov oddeľujú milióny rokov. Pôvod zrejme treba hľadať inde - v ľudskej obrazotvornosti a fantázii.
S rozprávkami, bájami a legendami o drakoch sa stretávame u mnohých národov Európy a Ázie už od najstarších dôb - rozprávali o nich Asýrčania, Peržania i Indovia. Vystupujú v mýtoch o stvorení sveta, objavujú sa v príbehoch starých Slovanov a Germánov. V Afrike, Austrálii či Amerike zasa poznali najmä mýtických hadov či aligátorov.
V európskej symbolike stelesňoval drak zlo, nešťastie, hrôzu a útrapy. Naopak, vo východnej Ázii sa drak dodnes považuje za symbol šťastia, spravodlivosti a úrodnosti.

ZÁZRAČNÝ LIEK
Ľudia sa stretávali s drakmi i v bežnom živote. V lekárňach predávali sanguis draconis - dračiu krv. Bola to živicová, červenohnedá hmota bez vône a chuti, pomletá na prášok. Získavala sa zo šupín plodov východoindických paliem Calamus Draco Weed., alebo z narezaných kmeňov rastliny Dracaena Draco L., ktorá rástla na Kanárskych ostrovoch.
Sv. Hildegarda, predstavená kláštora benediktínok na Disibodenbergu (1098-1179), odporúčala chorým, ktorí trpeli kamienkami v tele, piť dračiu krv. Krv bolo potrebné prechovávať na nejakom mokrom mieste, aby nasala trochu vlhkosti. Potom sa položila do vody, ktorá sa od krvi zohriala. Vypiť ju bolo treba nalačno počas 9 dní a hneď zajesť. Sv. Hildegarda však varovala pred užitím čistej dračej krvi. Od tej by človek okamžite zomrel.
Zaujímavá legenda sa viaže k založeniu benediktínskeho kláštora vo Wiltene, na predmestí Innsbrucku. Založil ho obor Heymo, potom, čo zabil ukrutného draka, strážiaceho toto miesto. Tam, kde bol drak zabitý, odvtedy presakovala zo zeme čierna, odporne páchnuca "dračia krv", ktorú ľudia s úspechom používali na liečenie rôznych kĺbových a kožných chorôb. Táto dračia krv je vlastne zemný olej, tzv. ichtyol, ktorý obsahujú triasové asfaltové bridlice v okolí Seefeldu.
Verilo sa tiež, že v mozgu draka je tzv. dračí kameň, ktorý bol vysoko cenený ako neprekonateľný prostriedok proti všetkým jedom, ak bol vybratý z hlavy draka zaživa. Kto ho vlastnil, nemusel sa obávať otrávenia.

DRAČIE KOSTI
V slovenských jaskyniach ľudia oddávna nachádzali "dračie kosti". Ich liečivé účinky opísal prešovský lekár J. P. Hain v roku 1672 takto: "Vidiečan, ktorý navštevuje diery drakov, bol doniesol osvietenému pánovi grófovi Ladislavovi Rákoczymu úplnú kostru, kosti mladšieho draka... Tieto poprelamované kosti predávali proti padúcnici."
Významnú úlohu hrá drak i v čínskej ľudovej liečbe. Vo všetkých lekárňach i drogériách bolo možné kúpiť "dračie" kosti a zuby - proti srdcovým, obličkovým i cievnym chorobám, tiež pri úplavici, horúčke a suchotách. Najdrahší bol prášok z "dračích" zubov, ktorý bol obľúbeným omladzovacím prostriedkom. V skutočnosti to však boli kosti a zuby dávno vyhynutých zvierat. Čínski lekárnici kosti kupovali od vidiečanov, ktorí z toho mali vítaný príjem a preto náleziská utajovali a paleontológom znemožňovali prístup k náleziskám.

DRAK, ČI MEDVEĎ?
Povesti o existencii drakov "potvrdzovali" najmä kosti vymretého jaskynného medveďa, nachádzané v jaskyniach i na území Slovenska.
Jaskynný medveď bol jedným z najtypickejších zvierat pleistocénu. Medvede v jaskyniach prezimovávali, rodili mláďatá a zomierali. Tak sa v jaskyniach nahromadilo obrovské množstvo kostí i celých kostier. Na Slovensku patria k najvýznamnejším náleziskám Demänovská ľadová jaskyňa, Demänovská jaskyňa Mieru, Važecká jaskyňa, Psie diery, Medvedia jaskyňa v Západných Tatrách a mnohé ďalšie. Mimo územia Slovenska sú to známe jaskyne Hermannshöhle, Baumannshöhle, Drachenloch, atď. Nemuseli to však byť vždy len medvedie kosti, ale i pozostatky vymretých jaskynných levov, hyen, alebo ďalších veľkých zvierat. No nielen kosti obrovských rozmerov boli pripisované drakom. Pozornosť ľudí zaujali i zvláštne skameneliny a koraly, niektoré tvarom pripomínali mozog a nazývali sa dračie kamene.
Súčasťou expozície na známom českom hrade Karlštejn je "dračia hlava", ktorá sa vraj našla v riečišti Berounky. Údajne ju zbožný český kráľ a rímsky cisár Karol IV. považoval za hlavu draka, ktorého zabil Sv. Juraj. Zaujímavé je, že bola bezzubá. Aj rytieri vraj verili v moc dračích zubov a preto si ich podelili. V skutočnosti je to preparovaná krokodília hlava. Ďalšia dračia pamiatka - koža, dodnes visí v brnenskej radnici. Tiež však v skutočnosti patrila krokodílovi.

STRÁŽCA POKLADOV
V slovenských povestiach sa draky usadzovali v studniach, jaskyniach a v blízkosti hradov a obývaných miest, alebo priamo v nich, kde potom tyranizovali okolitý ľud. Podľa povesti sa objavil drak v studni na hrade Beckov a usmrtili ho až piati muži strelnými zbraňami. Rovnako dopadol i drak v podzemí Tematínskeho hradu. Legenda hovorí, že na Javorovom vrchu na Orave žil deväťhlavý drak, ktorého zabil zbojník tým, že oblude nastražil vypitvané teľa, naplnené nehaseným vápnom. Drak teľa zožral a napil sa vody, vápno sa začalo hasiť a obludu roztrhlo. Pri Tisovci, na mieste zvanom Borová má byť v Bielej skale jaskyňa, ktorú obýval šarkan. Jaskyňa vraj vznikla tak, že ju šarkan vylízal do skaly. Ľudia ho otrávil jedom zašitým do volskej kože. I svetoznáme jaskyne v Demänovskej doline majú svojho draka. Kedysi dávno sa tu vraj usadil šarkan, ktorý strážil bohatstvo v podzemí a napádal okolité stáda i obydlia. Keď mládenec Damian draka zničil ľsťou, v podzemí objavil bohatstvo v podobe nádhernej krasovej výzdoby jaskýň. Blízku dedinu nazvali na počesť hrdinu Demianová - Demänová.

DRAKY V DIELACH UČENCOV
V existenciu drakov neverili len jednoduchí a nevzdelaní ľudia, ale i učenci. Po vynájdení kníhtlače vychádzali obľúbené herbáre, bestiáre a prírodopisné spisy podľa starých rukopisov. Tak sa dostali na verejnosť spisy svätej Hildegardy, ktorá opisuje draka:"... má suchú kožu a mimoriadnu teplotu. Jeho mäso nie je vnútri nijako ohnivé. Zato dych má taký ostrý, že sa na vzduchu rozžeraví ako iskra vykresaná z kameňa. Človeka hrozne nenávidí a má tiež diabolskú povahu. Keď vydýchne jedovatý dych, otriasa sa vzduch. Mäso a kosti z neho sa nehodia na lieky, len sadlo. Ak drak vydýchne, vysuší sa jeho krv a neprúdi, ak však dych zadržuje, jeho krv vlhne a prúdi, ale nemožno ju upotrebiť na lekárske účely."
Francúzsky mních Fulcher Chartreuský, ktorý zomrel v roku 1127, napísal o drakoch: "Draci sa vyznačujú dlhými odpornými tlamami, ostrými zubami a plamenným jazykom, uši majú podobné kornútom, krk je dlhý a telo jašterie. Dve nohy sú podobné silným orlím pazúrom a krídla majú ako netopiere...draci sú doma v Indii a Etiópii, kde je stále leto. Sú to najväčšie zvieratá na svete."
Obľúbený bol spis kanonika Konráda z Megenbergu (1309-1374) Kniha prírody: "Drak je jedným z najväčších zvierat na svete. Toto zviera nemá jedu. Hrdlo má úzke a pri chôdzi vyplazuje jazyk. Tlamu roztvára doširoka a vydáva kňučivé zvuky, zubami neškodí. Ale predsa je i nepatrné uhryznutie škodlivé. Škoda však nevzchádza zo zubov, ale z toho, že požiera jedovaté veci. Drak sa zdržuje najviac v jaskynných skalách, obzvlášť medzi dvoma skalnými útesmi. Robí tak kvôli nadmernej teplote svojho tela. Také miesta vyhľadáva najmä vtedy, keď dlho poletoval po kraji alebo keď je v lete nesmierne horúco. V krajinách, kde žije, býva totiž veľmi horúco hneď po východe slnka. Hlasom a krikom desí ľudí. Ľudia neznesú jeho pohľad a vzápätí zomierajú..... jeden druh drakov nemá nohy a plazí sa po bruchu len po zemi, iný druh - vzácnejší - má nohy."
Hlavným dielom jedného z vynikajúcich učencov 16. storočia, zakladateľa opisnej zoológie, švajčiarskeho humanistu Conrada Gesnera (1516-1565) sú Dejiny zvierat. Snažil sa zozbierať a roztriediť všetko, čo bolo známe o zvieratách, či už podľa správ starovekých a stredovekých, alebo podľa skúseností a znalostí súčasníkov i podľa vlastného bádania. V knihe o hadoch je i rozsiahla kapitola venovaná drakom. Rozdelil ich na niekoľko druhov a uverejnil ich kresby. Podľa neho sa výraz drak (lat. draco) používa i na označenie veľmi starého a obrovského hada.
Obdobou Gesnerovho diela boli spisy Ulyssa Aldrovandiho (1527-1605) História všetkých živočíchov a História oblúd. Aldrovandi využil viaceré Gesnerove obrazy i s textom; len vo zväzku o obludách (Monstrum historia) zobrazuje iné, často fantastické zvieratá, o ktorých sa samotný Gesner zmieňoval s výhradami.
Niekoľko zaujímavých poznatkov o drakoch zaznamenal i polyhistor Athanas Kircher (1602 - 1680) v prírodovedeckom spise Podzemný svet. Priznáva, že verí v existenciu drakov a odvoláva sa pri tom na Sväté písmo, Aristotela, kapitánov lodí, i na viacerých známych učencov. Opísal drakov, ktorých existenciu podložil príbehmi, ba dokonca i "skutočnými" vypreparovanými drakmi zo zbierok. Rozlíšil štvornohého draka s krídlami, ktorého vraj v roku 1345 zabil rádový rytier Deodatus de Gozon na ostrove Rhodos, dvojnohého draka - veľjaštera bez krídel, ktorého mal v zbierkach spomínaný prírodovedec Aldrovandi, okrídleného draka s dvoma nohami a dvojnohého a dvojkrídleho draka, ktorý bol pýchou zbierky rarít rímskeho kardinála Baberiniho, ktorý bol vraj roku 1660 zabitý blízko Ríma, keď Riman Lanio vyšiel na lov vtákov a zbadal draka vo veľkosti supa. Domnieval sa, že je to vták a vrhol naň sieť, pričom mu poranil krídlo. To obludu tak rozzúrilo, že sa okamžite vrhla proti mužovi, ale ten ju zabil. Avšak v tú noc zomrel aj samotný Lanio. Zrejme z toho, že ho drak postriekal zelenou jedovatou tekutinou, alebo dostal otravu krvi, lebo ho postriekala krv zabitého draka, alebo sa nakazil jedovatým dychom obludy. Na mieste zápasu sa neskôr údajne našla hlava draka. Vlnou vypchatý drak sa dostal do kardinálovho múzea.

DRAKY NA SLOVENSKU
Samozrejme i naši učenci písali o drakoch. Levočský mestský kronikár Gašpar Hain opísal veľké zemetrasenie z augusta 1662: "V Tatrách bolo také veľké zemetrasenie, že sa veľká skala, ba vlastne vrch zrútil a rozbil na balvany. Vzniklo nové jazero a zjavil sa i živý šarkan. Sedel v opustenom štrbskom kostole, kde ho bolo po niekoľko dní vídať."
Skúmaním drakov sa zaoberal prešovský lekár Johann Paterson Hain (1615-1675). Dračie kosti z okolitých jaskýň získaval od miestnych obyvateľov, alebo ich sám skúmal. Poznatky uverejňoval v časopise Miscellanea medico - physica Academiae Naturae Curiosorum sive Ephemeridum medico - physicarum Germanicarum curiosarum, ktorý vydávala nemecká prírodovedná spoločnosť. V jednom z nich sa zmieňuje pravdepodobne i o jaskyni Aksamitka pri Haligovciach, ktorú považovali za príbytok drakov, lebo sa v nej našlo množstvo "dračích" kostí: "Kosti našiel (vidiečan) vo veľmi hlbokej a veľmi dlhej jaskyni neďaleko kláštora kartuziánov pri Dunajci.... Vo vrchoch Karpát je jaskyňa temer plná kostí, ako vravia letní pastieri oviec. Aj uverím, že tie beštie umierajú jedna na druhej, keď sú totiž unavené chorobou a hľadajú úľavu, stúpajú po ležiacich kostiach, a keď preduje po dutinách a trhlinkách vietor, zviera si tak oddýchne, že tam aj zdochne a zväčší kopu ostatných zdochlín. Hovorí sa, že beštia v noci vychádza, inokedy sa skrýva....Povráva sa, že nejaký Talian prišiel k diere a magickými fígľami vyviedol draka, sadol si naň a odišiel." Opisuje aj jaskyňu v Liptovskej stolici, neďaleko Liptoského Mikuláša, kde sa mali nachádzať celé kostry drakov uložené na sebe. Podľa všetkého išlo o niektorú z jaskýň v Demänovskej doline.
Na základe údajov J. P. Haina písal v tomto časopise v roku 1674 o drakoch karpatských a sedmohradských a o "dračích" kostiach aj nemecký učenec Heinrich Vollgnad a uverejnil aj kresby a opisy lebky, pazúrov a zubov draka. "...Draky, t. j. mohutné zvery, sa nachádzajú vo vrchoch Karpát, ako to tvrdil pán Patersonius Hayn, slávny lekár a vynikajúci fyzikus Prešova, človek širokých a zaujímavých skúseností."

LIETAJÚCE PRÍŠERY
Zmienil sa aj o živých lietajúcich drakoch, ktoré mali byť v tom čase spozorované v Sedmohradsku: "V Sedmohradsku sa však nachádzajú aj lietajúce draky. Niekoľkokrát mi to tvrdil statočný a vierohodný človek, môj vrúcne milovaný priateľ Georgius Vette, lekárnik v Sibini. V liste zo 16. mája 1673 píše takto: "Nedávno akýsi valach spálil veľkého draka, ktorého našli pod vrchmi v dutom strome. Vidiečan dlhší čas pozoroval, že ten drak navštevuje dutinu stromu. Hoci mu nastrojil viaceré osídla, predsa sa mu ho nepodarilo chytiť. Napokon vymyslel takúto pascu: strom ohradil veľkým plotom zo suchých prútov za neprítomnosti draka, a tento strom podpálil, keď drak vletel do stromu, a tak zhorel aj strom aj drak..."
Viera v existenciu drakov pretrvávala i na začiatku 18. storočia. Mestský lekár v Kežmarku Daniel Fisher (1695-1746) navštívil pri Haligovciach jaskyňu Aksamitka a našiel v nej "dračie" kosti, z ktorých zostavil celú kostru a daroval ju cisárovi Leopoldovi I., za čo dostal neskôr zemianstvo a titul dôverníka dvora.
Aj rektor latinskej školy v Paludzi, prírodovedec Juraj Buchholz ml. (1688-1737) zaznamenal do denníka, že videl letieť akéhosi draka ponad Lazište. V jaskyni Beníková hľadal kosti, ktoré mali byť podľa miestnych obyvateľov dračími. J. Buchholz ml. s tým síce úplne nesúhlasil, ale tento názor ani nevylúčil. Navštívil tiež priestory dnešnej Demänovskej ľadovej jaskyne, Malé a Veľké Okno i ďalšie. Niektoré z nich i zameral a kartograficky znázornil. Na základe svojich nálezov dokonca zostavil celú kostru "draka" a poslal ju do múzea prírodnín v Drážďanoch. Za to získal od saského kurfirsta zlatú medailu.
Juraj Buchholz ml. si vymieňal informácie s viacerými súčasníkmi. Spolupracoval i s rektorom bratislavského lýcea, Matejom Belom (1684-1749). Ten však označil kresby tzv. "dračích" kostí od J. Buchholza za kosti somára alebo lesnej ťavy. M. Bel mal realizoval prácu o Uhorsku za pomoci spolupracovníkov z rôznych častí krajiny, ktorí mu posielali informácie o prírodných, historických a geografických zaujímavostiach. V problematike jaskýň s ním spolupracovali hlavne J. Buchholz ml., J. Bohuš a D. Fisher. J. Bohuš píše: "...Okrem týchto zvierat udomácnených aj v iných krajinách, navštevovali podľa niektorých draky aj karpatské jaskyne, čo možno predpokladať podľa výskytu ich kostí. Aj najväčší odborníci v anatómii sa zhodujú v názore, že sú to zvyšky drakov, ktoré tam zahynuli hladom alebo vekom buď v nedávnom čase, alebo vyhynuli počas Noemovej potopy." "...Mám pred sebou premnohé také kosti: ako lebky čudesného tvaru, ktoré sa nemôžu porovnať s nijakými kostrami štvornožcov, stavce chrbtice, rebrá nevídanej dĺžky..."

KONIEC ZÁHADY
M. Bel využíval písomné správy o jaskyniach, ktoré mu jeho spolupracovníci posielali v práci Posol starého a nového Uhorska. Jaskyniam venoval kapitolu O uhorských jaskyniach a dierach. S názorom, že kosti nachádzané v jaskyniach patria drakom, síce priamo nesúhlasil, ale ho ani jednoznačne nevyvrátil.
V roku 1724 navštívil územie Slovenska nemecký polyhistor, lekár a prírodovedec F. E. Brückamann. Jeho pozornosť zaujali i jaskyne. Navštívil tzv. "dračie jaskyne" v Demänovskej doline. Zverejnil i nákres kostí z týchto jaskýň a tvrdil, že sú to kosti medveďov, ktoré boli aj v tom čase v tatranských lesoch hojné.
V neskoršej dobe, hoci ešte neboli záhadné kosti z jaskýň vedecky presne identifikované, vedci boli čoraz viac presvedčení o tom, že ide o pozostatky oveľa bežnejších zvierat ako bájne draky. Avšak až na začiatku 19. storočia definitívne dokázal nemecký lekár J. Ch. Rosen müller a francúzsky zoológ a paleontológ G. L. Ch. Cuvier, že "dračie" kosti, ktoré J. Paterson Hain ako i ďalší učenci opísali a nakreslili, patrili druhu mohutných jaskynných medveďov, ktoré žili v ľadovej dobe. A tak sa teda na prelome 18. a 19. storočia draky európskych jaskýň "zmenili" na medvede.

Draci v dejinách i legendách

Jaskyne, priepasti a pukliny v skalách predstavovali už od praveku pre človeka niečo záhadné, neznáme a strašidelné. Z niektorých skalných rozsadlín stúpala para, z iných občas vytekala voda silným prúdom a po čase sa opäť stratila. Stávalo sa, že v niektorých jaskyniach sa stratili zvieratá, inde zmizli ľudia. Keď neskôr odvážlivci našli v jaskyniach staré kosti, ktoré neboli podobné žiadnemu známemu žijúcemu tvorovi, nebolo lepšieho vysvetlenia, ako pripísať ich hrôzostrašným bytostiam, o ktorých existencii nepochybovali ani najvýznamnejší učenci tých čias.

Pôvod drakov ako mýtických bytostí zostáva zahalený tajomstvami. Udivuje podobnosť medzi opismi a zobrazeniami drakov a nálezmi pozostatkov pravekých plazov. Neexistuje však medzi nimi žiadna súvislosť - prvých ľudí od posledných dinosaurov oddeľujú milióny rokov. Pôvod zrejme treba hľadať inde - v ľudskej obrazotvornosti a fantázii.
S rozprávkami, bájami a legendami o drakoch sa stretávame u mnohých národov Európy a Ázie už od najstarších dôb - rozprávali o nich Asýrčania, Peržania i Indovia. Vystupujú v mýtoch o stvorení sveta, objavujú sa v príbehoch starých Slovanov a Germánov. V Afrike, Austrálii či Amerike zasa poznali najmä mýtických hadov či aligátorov.
V európskej symbolike stelesňoval drak zlo, nešťastie, hrôzu a útrapy. Naopak, vo východnej Ázii sa drak dodnes považuje za symbol šťastia, spravodlivosti a úrodnosti.

ZÁZRAČNÝ LIEK
Ľudia sa stretávali s drakmi i v bežnom živote. V lekárňach predávali sanguis draconis - dračiu krv. Bola to živicová, červenohnedá hmota bez vône a chuti, pomletá na prášok. Získavala sa zo šupín plodov východoindických paliem Calamus Draco Weed., alebo z narezaných kmeňov rastliny Dracaena Draco L., ktorá rástla na Kanárskych ostrovoch.
Sv. Hildegarda, predstavená kláštora benediktínok na Disibodenbergu (1098-1179), odporúčala chorým, ktorí trpeli kamienkami v tele, piť dračiu krv. Krv bolo potrebné prechovávať na nejakom mokrom mieste, aby nasala trochu vlhkosti. Potom sa položila do vody, ktorá sa od krvi zohriala. Vypiť ju bolo treba nalačno počas 9 dní a hneď zajesť. Sv. Hildegarda však varovala pred užitím čistej dračej krvi. Od tej by človek okamžite zomrel.
Zaujímavá legenda sa viaže k založeniu benediktínskeho kláštora vo Wiltene, na predmestí Innsbrucku. Založil ho obor Heymo, potom, čo zabil ukrutného draka, strážiaceho toto miesto. Tam, kde bol drak zabitý, odvtedy presakovala zo zeme čierna, odporne páchnuca "dračia krv", ktorú ľudia s úspechom používali na liečenie rôznych kĺbových a kožných chorôb. Táto dračia krv je vlastne zemný olej, tzv. ichtyol, ktorý obsahujú triasové asfaltové bridlice v okolí Seefeldu.
Verilo sa tiež, že v mozgu draka je tzv. dračí kameň, ktorý bol vysoko cenený ako neprekonateľný prostriedok proti všetkým jedom, ak bol vybratý z hlavy draka zaživa. Kto ho vlastnil, nemusel sa obávať otrávenia.

DRAČIE KOSTI
V slovenských jaskyniach ľudia oddávna nachádzali "dračie kosti". Ich liečivé účinky opísal prešovský lekár J. P. Hain v roku 1672 takto: "Vidiečan, ktorý navštevuje diery drakov, bol doniesol osvietenému pánovi grófovi Ladislavovi Rákoczymu úplnú kostru, kosti mladšieho draka... Tieto poprelamované kosti predávali proti padúcnici."
Významnú úlohu hrá drak i v čínskej ľudovej liečbe. Vo všetkých lekárňach i drogériách bolo možné kúpiť "dračie" kosti a zuby - proti srdcovým, obličkovým i cievnym chorobám, tiež pri úplavici, horúčke a suchotách. Najdrahší bol prášok z "dračích" zubov, ktorý bol obľúbeným omladzovacím prostriedkom. V skutočnosti to však boli kosti a zuby dávno vyhynutých zvierat. Čínski lekárnici kosti kupovali od vidiečanov, ktorí z toho mali vítaný príjem a preto náleziská utajovali a paleontológom znemožňovali prístup k náleziskám.

DRAK, ČI MEDVEĎ?
Povesti o existencii drakov "potvrdzovali" najmä kosti vymretého jaskynného medveďa, nachádzané v jaskyniach i na území Slovenska.
Jaskynný medveď bol jedným z najtypickejších zvierat pleistocénu. Medvede v jaskyniach prezimovávali, rodili mláďatá a zomierali. Tak sa v jaskyniach nahromadilo obrovské množstvo kostí i celých kostier. Na Slovensku patria k najvýznamnejším náleziskám Demänovská ľadová jaskyňa, Demänovská jaskyňa Mieru, Važecká jaskyňa, Psie diery, Medvedia jaskyňa v Západných Tatrách a mnohé ďalšie. Mimo územia Slovenska sú to známe jaskyne Hermannshöhle, Baumannshöhle, Drachenloch, atď. Nemuseli to však byť vždy len medvedie kosti, ale i pozostatky vymretých jaskynných levov, hyen, alebo ďalších veľkých zvierat. No nielen kosti obrovských rozmerov boli pripisované drakom. Pozornosť ľudí zaujali i zvláštne skameneliny a koraly, niektoré tvarom pripomínali mozog a nazývali sa dračie kamene.
Súčasťou expozície na známom českom hrade Karlštejn je "dračia hlava", ktorá sa vraj našla v riečišti Berounky. Údajne ju zbožný český kráľ a rímsky cisár Karol IV. považoval za hlavu draka, ktorého zabil Sv. Juraj. Zaujímavé je, že bola bezzubá. Aj rytieri vraj verili v moc dračích zubov a preto si ich podelili. V skutočnosti je to preparovaná krokodília hlava. Ďalšia dračia pamiatka - koža, dodnes visí v brnenskej radnici. Tiež však v skutočnosti patrila krokodílovi.

STRÁŽCA POKLADOV
V slovenských povestiach sa draky usadzovali v studniach, jaskyniach a v blízkosti hradov a obývaných miest, alebo priamo v nich, kde potom tyranizovali okolitý ľud. Podľa povesti sa objavil drak v studni na hrade Beckov a usmrtili ho až piati muži strelnými zbraňami. Rovnako dopadol i drak v podzemí Tematínskeho hradu. Legenda hovorí, že na Javorovom vrchu na Orave žil deväťhlavý drak, ktorého zabil zbojník tým, že oblude nastražil vypitvané teľa, naplnené nehaseným vápnom. Drak teľa zožral a napil sa vody, vápno sa začalo hasiť a obludu roztrhlo. Pri Tisovci, na mieste zvanom Borová má byť v Bielej skale jaskyňa, ktorú obýval šarkan. Jaskyňa vraj vznikla tak, že ju šarkan vylízal do skaly. Ľudia ho otrávil jedom zašitým do volskej kože. I svetoznáme jaskyne v Demänovskej doline majú svojho draka. Kedysi dávno sa tu vraj usadil šarkan, ktorý strážil bohatstvo v podzemí a napádal okolité stáda i obydlia. Keď mládenec Damian draka zničil ľsťou, v podzemí objavil bohatstvo v podobe nádhernej krasovej výzdoby jaskýň. Blízku dedinu nazvali na počesť hrdinu Demianová - Demänová.

DRAKY V DIELACH UČENCOV
V existenciu drakov neverili len jednoduchí a nevzdelaní ľudia, ale i učenci. Po vynájdení kníhtlače vychádzali obľúbené herbáre, bestiáre a prírodopisné spisy podľa starých rukopisov. Tak sa dostali na verejnosť spisy svätej Hildegardy, ktorá opisuje draka:"... má suchú kožu a mimoriadnu teplotu. Jeho mäso nie je vnútri nijako ohnivé. Zato dych má taký ostrý, že sa na vzduchu rozžeraví ako iskra vykresaná z kameňa. Človeka hrozne nenávidí a má tiež diabolskú povahu. Keď vydýchne jedovatý dych, otriasa sa vzduch. Mäso a kosti z neho sa nehodia na lieky, len sadlo. Ak drak vydýchne, vysuší sa jeho krv a neprúdi, ak však dych zadržuje, jeho krv vlhne a prúdi, ale nemožno ju upotrebiť na lekárske účely."
Francúzsky mních Fulcher Chartreuský, ktorý zomrel v roku 1127, napísal o drakoch: "Draci sa vyznačujú dlhými odpornými tlamami, ostrými zubami a plamenným jazykom, uši majú podobné kornútom, krk je dlhý a telo jašterie. Dve nohy sú podobné silným orlím pazúrom a krídla majú ako netopiere...draci sú doma v Indii a Etiópii, kde je stále leto. Sú to najväčšie zvieratá na svete."
Obľúbený bol spis kanonika Konráda z Megenbergu (1309-1374) Kniha prírody: "Drak je jedným z najväčších zvierat na svete. Toto zviera nemá jedu. Hrdlo má úzke a pri chôdzi vyplazuje jazyk. Tlamu roztvára doširoka a vydáva kňučivé zvuky, zubami neškodí. Ale predsa je i nepatrné uhryznutie škodlivé. Škoda však nevzchádza zo zubov, ale z toho, že požiera jedovaté veci. Drak sa zdržuje najviac v jaskynných skalách, obzvlášť medzi dvoma skalnými útesmi. Robí tak kvôli nadmernej teplote svojho tela. Také miesta vyhľadáva najmä vtedy, keď dlho poletoval po kraji alebo keď je v lete nesmierne horúco. V krajinách, kde žije, býva totiž veľmi horúco hneď po východe slnka. Hlasom a krikom desí ľudí. Ľudia neznesú jeho pohľad a vzápätí zomierajú..... jeden druh drakov nemá nohy a plazí sa po bruchu len po zemi, iný druh - vzácnejší - má nohy."
Hlavným dielom jedného z vynikajúcich učencov 16. storočia, zakladateľa opisnej zoológie, švajčiarskeho humanistu Conrada Gesnera (1516-1565) sú Dejiny zvierat. Snažil sa zozbierať a roztriediť všetko, čo bolo známe o zvieratách, či už podľa správ starovekých a stredovekých, alebo podľa skúseností a znalostí súčasníkov i podľa vlastného bádania. V knihe o hadoch je i rozsiahla kapitola venovaná drakom. Rozdelil ich na niekoľko druhov a uverejnil ich kresby. Podľa neho sa výraz drak (lat. draco) používa i na označenie veľmi starého a obrovského hada.
Obdobou Gesnerovho diela boli spisy Ulyssa Aldrovandiho (1527-1605) História všetkých živočíchov a História oblúd. Aldrovandi využil viaceré Gesnerove obrazy i s textom; len vo zväzku o obludách (Monstrum historia) zobrazuje iné, často fantastické zvieratá, o ktorých sa samotný Gesner zmieňoval s výhradami.
Niekoľko zaujímavých poznatkov o drakoch zaznamenal i polyhistor Athanas Kircher (1602 - 1680) v prírodovedeckom spise Podzemný svet. Priznáva, že verí v existenciu drakov a odvoláva sa pri tom na Sväté písmo, Aristotela, kapitánov lodí, i na viacerých známych učencov. Opísal drakov, ktorých existenciu podložil príbehmi, ba dokonca i "skutočnými" vypreparovanými drakmi zo zbierok. Rozlíšil štvornohého draka s krídlami, ktorého vraj v roku 1345 zabil rádový rytier Deodatus de Gozon na ostrove Rhodos, dvojnohého draka - veľjaštera bez krídel, ktorého mal v zbierkach spomínaný prírodovedec Aldrovandi, okrídleného draka s dvoma nohami a dvojnohého a dvojkrídleho draka, ktorý bol pýchou zbierky rarít rímskeho kardinála Baberiniho, ktorý bol vraj roku 1660 zabitý blízko Ríma, keď Riman Lanio vyšiel na lov vtákov a zbadal draka vo veľkosti supa. Domnieval sa, že je to vták a vrhol naň sieť, pričom mu poranil krídlo. To obludu tak rozzúrilo, že sa okamžite vrhla proti mužovi, ale ten ju zabil. Avšak v tú noc zomrel aj samotný Lanio. Zrejme z toho, že ho drak postriekal zelenou jedovatou tekutinou, alebo dostal otravu krvi, lebo ho postriekala krv zabitého draka, alebo sa nakazil jedovatým dychom obludy. Na mieste zápasu sa neskôr údajne našla hlava draka. Vlnou vypchatý drak sa dostal do kardinálovho múzea.

DRAKY NA SLOVENSKU
Samozrejme i naši učenci písali o drakoch. Levočský mestský kronikár Gašpar Hain opísal veľké zemetrasenie z augusta 1662: "V Tatrách bolo také veľké zemetrasenie, že sa veľká skala, ba vlastne vrch zrútil a rozbil na balvany. Vzniklo nové jazero a zjavil sa i živý šarkan. Sedel v opustenom štrbskom kostole, kde ho bolo po niekoľko dní vídať."
Skúmaním drakov sa zaoberal prešovský lekár Johann Paterson Hain (1615-1675). Dračie kosti z okolitých jaskýň získaval od miestnych obyvateľov, alebo ich sám skúmal. Poznatky uverejňoval v časopise Miscellanea medico - physica Academiae Naturae Curiosorum sive Ephemeridum medico - physicarum Germanicarum curiosarum, ktorý vydávala nemecká prírodovedná spoločnosť. V jednom z nich sa zmieňuje pravdepodobne i o jaskyni Aksamitka pri Haligovciach, ktorú považovali za príbytok drakov, lebo sa v nej našlo množstvo "dračích" kostí: "Kosti našiel (vidiečan) vo veľmi hlbokej a veľmi dlhej jaskyni neďaleko kláštora kartuziánov pri Dunajci.... Vo vrchoch Karpát je jaskyňa temer plná kostí, ako vravia letní pastieri oviec. Aj uverím, že tie beštie umierajú jedna na druhej, keď sú totiž unavené chorobou a hľadajú úľavu, stúpajú po ležiacich kostiach, a keď preduje po dutinách a trhlinkách vietor, zviera si tak oddýchne, že tam aj zdochne a zväčší kopu ostatných zdochlín. Hovorí sa, že beštia v noci vychádza, inokedy sa skrýva....Povráva sa, že nejaký Talian prišiel k diere a magickými fígľami vyviedol draka, sadol si naň a odišiel." Opisuje aj jaskyňu v Liptovskej stolici, neďaleko Liptoského Mikuláša, kde sa mali nachádzať celé kostry drakov uložené na sebe. Podľa všetkého išlo o niektorú z jaskýň v Demänovskej doline.
Na základe údajov J. P. Haina písal v tomto časopise v roku 1674 o drakoch karpatských a sedmohradských a o "dračích" kostiach aj nemecký učenec Heinrich Vollgnad a uverejnil aj kresby a opisy lebky, pazúrov a zubov draka. "...Draky, t. j. mohutné zvery, sa nachádzajú vo vrchoch Karpát, ako to tvrdil pán Patersonius Hayn, slávny lekár a vynikajúci fyzikus Prešova, človek širokých a zaujímavých skúseností."

LIETAJÚCE PRÍŠERY
Zmienil sa aj o živých lietajúcich drakoch, ktoré mali byť v tom čase spozorované v Sedmohradsku: "V Sedmohradsku sa však nachádzajú aj lietajúce draky. Niekoľkokrát mi to tvrdil statočný a vierohodný človek, môj vrúcne milovaný priateľ Georgius Vette, lekárnik v Sibini. V liste zo 16. mája 1673 píše takto: "Nedávno akýsi valach spálil veľkého draka, ktorého našli pod vrchmi v dutom strome. Vidiečan dlhší čas pozoroval, že ten drak navštevuje dutinu stromu. Hoci mu nastrojil viaceré osídla, predsa sa mu ho nepodarilo chytiť. Napokon vymyslel takúto pascu: strom ohradil veľkým plotom zo suchých prútov za neprítomnosti draka, a tento strom podpálil, keď drak vletel do stromu, a tak zhorel aj strom aj drak..."
Viera v existenciu drakov pretrvávala i na začiatku 18. storočia. Mestský lekár v Kežmarku Daniel Fisher (1695-1746) navštívil pri Haligovciach jaskyňu Aksamitka a našiel v nej "dračie" kosti, z ktorých zostavil celú kostru a daroval ju cisárovi Leopoldovi I., za čo dostal neskôr zemianstvo a titul dôverníka dvora.
Aj rektor latinskej školy v Paludzi, prírodovedec Juraj Buchholz ml. (1688-1737) zaznamenal do denníka, že videl letieť akéhosi draka ponad Lazište. V jaskyni Beníková hľadal kosti, ktoré mali byť podľa miestnych obyvateľov dračími. J. Buchholz ml. s tým síce úplne nesúhlasil, ale tento názor ani nevylúčil. Navštívil tiež priestory dnešnej Demänovskej ľadovej jaskyne, Malé a Veľké Okno i ďalšie. Niektoré z nich i zameral a kartograficky znázornil. Na základe svojich nálezov dokonca zostavil celú kostru "draka" a poslal ju do múzea prírodnín v Drážďanoch. Za to získal od saského kurfirsta zlatú medailu.
Juraj Buchholz ml. si vymieňal informácie s viacerými súčasníkmi. Spolupracoval i s rektorom bratislavského lýcea, Matejom Belom (1684-1749). Ten však označil kresby tzv. "dračích" kostí od J. Buchholza za kosti somára alebo lesnej ťavy. M. Bel mal realizoval prácu o Uhorsku za pomoci spolupracovníkov z rôznych častí krajiny, ktorí mu posielali informácie o prírodných, historických a geografických zaujímavostiach. V problematike jaskýň s ním spolupracovali hlavne J. Buchholz ml., J. Bohuš a D. Fisher. J. Bohuš píše: "...Okrem týchto zvierat udomácnených aj v iných krajinách, navštevovali podľa niektorých draky aj karpatské jaskyne, čo možno predpokladať podľa výskytu ich kostí. Aj najväčší odborníci v anatómii sa zhodujú v názore, že sú to zvyšky drakov, ktoré tam zahynuli hladom alebo vekom buď v nedávnom čase, alebo vyhynuli počas Noemovej potopy." "...Mám pred sebou premnohé také kosti: ako lebky čudesného tvaru, ktoré sa nemôžu porovnať s nijakými kostrami štvornožcov, stavce chrbtice, rebrá nevídanej dĺžky..."

KONIEC ZÁHADY
M. Bel využíval písomné správy o jaskyniach, ktoré mu jeho spolupracovníci posielali v práci Posol starého a nového Uhorska. Jaskyniam venoval kapitolu O uhorských jaskyniach a dierach. S názorom, že kosti nachádzané v jaskyniach patria drakom, síce priamo nesúhlasil, ale ho ani jednoznačne nevyvrátil.
V roku 1724 navštívil územie Slovenska nemecký polyhistor, lekár a prírodovedec F. E. Brückamann. Jeho pozornosť zaujali i jaskyne. Navštívil tzv. "dračie jaskyne" v Demänovskej doline. Zverejnil i nákres kostí z týchto jaskýň a tvrdil, že sú to kosti medveďov, ktoré boli aj v tom čase v tatranských lesoch hojné.
V neskoršej dobe, hoci ešte neboli záhadné kosti z jaskýň vedecky presne identifikované, vedci boli čoraz viac presvedčení o tom, že ide o pozostatky oveľa bežnejších zvierat ako bájne draky. Avšak až na začiatku 19. storočia definitívne dokázal nemecký lekár J. Ch. Rosen müller a francúzsky zoológ a paleontológ G. L. Ch. Cuvier, že "dračie" kosti, ktoré J. Paterson Hain ako i ďalší učenci opísali a nakreslili, patrili druhu mohutných jaskynných medveďov, ktoré žili v ľadovej dobe. A tak sa teda na prelome 18. a 19. storočia draky európskych jaskýň "zmenili" na medvede.

Zuzana Šimková